Manželstvo a komunikácia
Dobrý deň!
S manželkou zijeme spolu 15 rokov, máme dve deti 15 a 12 rokov. Náš spoločný život je poznačený tým, že manželka necháva takmer všetky podstatné povinnosti, týkajúce sa chodu rodiny, absolútne na mne.Jedná sa o finančné zabezpečenie, akýkoľvek úradný styk, korešpodencia a celá agenda ohľadne chodu domácnosti. Nevynímajúc, že doma som "strašiak", ktorý zakazuje , prikazuje, organizuje... Vždy som sa dočkal odpovede " ty to predsa vieš, ja to neviem, však už si tam bol, vyznáš sa, teba poslúchnu, mňa nie" a pod. Uznávam,že do tohoto štádia "určitej pohodlnosti" som manželku možno dostal aj ja sám. Na všetko toto by som sa mohol pozerať a určitým spôsobom to trpieť aj naďalej, no najväčším problémom je u nás komunikácia.Tá má spravidla podobu monológu a to z mojej strany, nakoľko manželka aj tu veľmi rada používa argument, že nevie , čo mi má na obyčajné otázky odpovedať, pretože nemá takú slovnú zásobu ako ja a podobné nezmysly./ Ja takúto odpoveď za nezmysel považujem/ Musím povedať,že spočiatku som týmto neduhom neprikladal váhu a myslel som , že sa to časom zmení,no nestalo sa tak,skôr naopak.
A ak som niekedy, teda v minulosti začal nejaký rozhovor a manželka mlčky počúvala, dnes skôr deštruktívne odbočuje od témy a moje prosby o konštruktívny rozhovor,ktorý ona nazýva "rýpanie a výčitky, v horšom prípade buzerácia" , zamieta.Pokiaľ treba riešiť čo i len banalitu, pokoj končí, pretože je nutné vecne komunikovať a to prináša problém, že názor nebudeme mať možno rovnaký a prípadný mnou navrhovaný kompromis je podľa jej vyjadrenia spravidla moje stanovisko. Navrhoval som manželke diskusiu v prítomnosti tretej osoby, najlepšie v manželskej poradni, no to rázne odmieta, z odôvodnením, že nie je blázon, aby vyhľadala pomoc či radu psychológa - odborníka , prípadne , že ja by som to tam aj tak uhral lepšie, lebo viem lepšie rozprávať.No pomóc ! Faktom ešte zostáva, že už aj ten "neplodný rozhovor" manželka hneď v prvých minútach vybičuje igoranciou mojej osoby a jasným nezáujmom čokoľvek konštruktívne riešiť.
Konkrétne, keď ju prosím,aby si pokojne sadla oproti mne a porozprávali sme sa, pričom by som bol rád, aby sme si vzájomne venovali pozornosť, prípadne udržiavala očný kontakt, čo je počas rozhovoru s niekým pre mňa normálne a všeobecná slušnosť ako aj určitý prejav záujmu o rozhovor, ona to zhodnotí ako určitú formu obmedzovania, lebo " prečo by ona musela sedieť, tam a vtedy keď ja poviem. Pripadá mi to detinské. Zastávam názor, že v dobrom vzťahu, nie tak dlhoročnom manželstve je komunikácia záležitosť číslo jeden a bez toho to jednoducho nejde. Nemám v umysle mlčky utekať , alebo sa povznášať pred a nad všetkým , čo by mohlo vyvolať rozdielnosť názorov a následnú konfrontáciu. Vďaka všetkým okolnostiam sme zatiaľ neboli spoločne postavení pred riešenie "skutočného problému", no doterajší vývoj nehovorí o dobrej perspektíve, ak by k tomu došlo. K tejto téme by som mohol uviesť ešte niekoľko menej podstatných faktov, no nie je tu až toľko priestoru. Podstatu som popísal. Viem, že jednoznačná odpoveď ,či rada neexistuje, no pýtam sa: ako mám docieliť , aby sa manželka nezbavovala zodpovednosti za bežný chod rodiny, výchovu detí, pokojné spolužitie. Je veľmi jednoduché povedať " to ty za to môžeš, že sa hádame". Predsa nie každú výmenu názorov musíme nazvať hádkou a nie vždy táto musí vzniknúť, aj keď niekedy sa tomu vyhnúť nedá. Ak by to tak vyzeralo, nechcel som povedať, že manželka je nejaký lenivec, ktorý si nehľadí prác "ženy v domácnosti", to nie, tam je to v poriadku, len chcem , aby sme nežili spôsobom " ústa, žalúdok, záchod" a ostatné nie je podstatné. Ako som už napísal, veľmi rád by som problém riešil osobne s odborníkom, formou párovej terapie, no to je zatiaľ absolútne nepriechodná a čistá teória. Sám predsa nemôžem byť pár :-), preto sa pokúšam niečo riešiť aspoň týmto spôsobom. Asi to máme doma "naopak", obyčajne tieto rubriky využívajú ženy, cítim sa ako biela vrana. Ďakujem.
Tieto rubriky využívajú aj muži a je dobré, že ste sem napísali. Vo Vašom manželstve, ktoré opisujete to naozaj vyzerá tak, akoby Vaša manželka mala nižšie sebavedomie a istotu, ktorú ona sama v sebe nevie nájsť má vo Vás. Konfrontáciou jej teda beriete pevnú pôdu pod nohami a preto sama nevie povedať svoj názor. Pravdepodobne ste to v minulosti riešili za ňu a ona sa tým za Vás "schovávala". Ako píšete, ste spolu dlhú dobu a je otázne, či manželka bola vždy taká, len ste tom nevenovali pozornosť alebo niekde nastal zlom. Osobne si však myslím, že je to jej osobnosťou a Vás ako partnera si práve preto vybrala, lebo ste jej robili oporu. Druhá otázka znie, kedy ste si všimli túto zmenu? V minulosti Vám to neprekážalo? Možno Vám to aj lichotilo, že Vaša manželka má vo Vás obdiv ak budete preberať iniciatívu. Máte pravdu aj v tom, že by bola vhodná párová terapia, no ako píšete, manželka radikálne odmieta pomoc odborníka. Vás to však odradiť nemusí. Môžete sám ísť k terapeutovi a rozobrať prečo nastala tá zmena vnímania vo Vás a Vám jej správanie prekáža. Dajú sa hľadať spôsoby ako by ste je správanie mohli zvládať. Keď sa nedá zmeniť manželka, musíte sa začať meniť Vy seba a uvidíte, že či zmenu ona zaznamená. Inak ju nedonútite. Držím palce.
Komentáře uživatelů ...
Ďakujem za odpoveď. Niečo v tomto zmysle som aj očakával. Áno , presne tak. Nízke sebavedomie, ba skoro až určitý komplex menejcennosti..Iba na objasnenie, priestor na sebarealizáciu som jej v minulosti nechával. Mal som desať rokov prakticky dve zamestnania, kým ona bola šesť rokov na MD. No potom bola v domácnosti ďalšie štyri roky / dobrovoľne nezamestnaná/ a deti už nepotrebovali tak nepretržitú starostlivosť. Jedno v škole, druhé v škôlke. Vtedy som začal pozorovať, že po návrate z práce /po niekoľkých dňoch/ ma doma očakávala nádielka písomnej korešpodencie, ktorú nemal niekedy kto ani len otvoriť, prípadne manželkine otázky svedčiace o absolútnej nevedomosti týkajúcej sa problematiky bežnej starostlivosti o chod rodiny a domácnosti.A to bol čas, kedy som od nej začal vyžadovať zmenu v jej správaní a snažil sa jej odovzdať časť mojich povinností, ktoré môže zvládnuť, pretože odpovede typu neviem , nevedela som, nedokážem a pod. vo mne vyvolávali pocit stále väčšej zodpovednosti nielen za deti,ale dokonca aj za ňu. Manželka vždy bola a aj je veľkým odporcom informačných technológií, s odôvodnením, že ju to nebaví, no skutočnosť , že internet jej poskytne dosť informácií o tom ako, čo , kde - nerešpektuje. Preto si môžem byť takmer istý, že pokiaľ by som jej doporučil prečítať si tento príspevok a ona by sa v ňom určite našla, vnímala by to opäť ako akýsi útok na jej nedostatky, ktorých si je mimochodom dokonca aj vedomá, uznáva , že mám mnohokrát pravdu, ale ona sa nevie zmeniť, ani ak by to bolo na prospech vzťahu a rodiny.Že to tak nejako je som si všimol už na začiatku, no 17 roč. dievča / odvtedy sme spolu / a 35 roč. žena by mali mať na život určite rozdielny názor a aj prístup by sa mal po toľkých rokoch meniť. Že by sa tak nestalo, tak s tým som naozaj nepočítal. A tá zmena vo vnímaní nastala cca pred dvomi rokmi , kedy bolo na mojej manželke, aby učinila určité gesto / nebudem to rozpisovať / a urobila v prospech rodiny niečo, o čom si myslím, že by spravil každý rodič a partner. Takže za 18 rokov žiadna zmena v zodpovednosti, zmene , príp. zvyšovaní si profesijnej kvalifikácie a čo najhoršie, ani v ochote a schopnosti si tento problém bez emócií prediskutovať. Jediný spôsob, ako to zvládnuť, je nechať to tak, ako doposiaľ, no bez mojej snahy niečo meniť. A zmeniť sa,ja? Myslím, že sa to už deje, no nie tým správnym smerom. Dochádza , chuť aj ilúzie. Ešte raz ďakujem, aj vaše stanovisko je pre mňa určitým orientačným bodom.
Určité veci sa na ľuďoch nemenia nikdy, ba dokonca vekom sa len vyostrujú. Takže ak Vaša manželka aj v minulosti nechávala veci na Vás, teraz zodpovednosť určite neprevezme. Vaša zmena naozaj ide iným smerom, ale asi je to prirodzené. Možno práve ale toto Vašu ženu preberie,že ak Vás nebude chcieť stratiť, že bude hľadať spôsob ako komunikovať. Avšak skôr o tom pochybujem. Ešte môžete vyskúšať jej napísať list. Skúste jej v ňom popísať vlastné pocity. Píšte všetko vo Vašej osobe: Ja sa cítim,...,trápim sa... a pod. Požiadajte ju o odpoveď. Držím palce, aby ste našli ešte spoločnú cestu.
Pravdupovediac už som neočakával Vaše stanovisko, skôr som vlastne iba niečo objasňoval niekomu "nestrannému", tým myslím Vás. List je veľmi dobrý nápad, ako aj dlhé sms tohto znenia. Je to za mnou , vyskúšané. Neúspešné! Všetky moje žiadosti o odpoveď končia v najlepšom " neviem čo ti na to povedať" , mlčaním, no skôr , ale hystericky a invektívami. Ešte raz ďakujem...
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]