Dobrý deň, čítal som celý blog a mám problém ale úplne opačný. Manželka je extrémne naviazaná na matku. Ha, poviete si, ďalší manžel čo sa nevie zmieriť s tým keď má manželka a jej matka dobrý vrúcny vzťah.
No to by ste mali pravdu keby sa 31 ročná manželka neutiekala k svojej matke, netelefonovala s nou 5x do dňa siahodlhé rozhovory na úkor komunikácie s partnerom a potom sa s nou ešte v ten istí deň nestretla pri nákupoch.
A tu je ten problém. Máme spolu krásneho 3 ročného synčeka. Už by mohla oddeliť svoju bývalú rodinu od terajšej ale ono to tak nieje. Keď sa stretnú upne vtedy hasnú potreby mňa aj syna. Je len jej matka a odbíja nás komentárom "nemôžem sa ani len porozprávať?" keď telefonuje tak zas "ani ma len nenecháme sa porozprávať" Velmi často to vyústi do agresivity lebo manželka prejavuje svoje city (smútok hnev bezmocnosť, frustráciu, hanbu) agresivitou. Už sa to vážne nedá zvládnuť. Za celí náš vzťah (8 rokou) plakala len raz aj to už bola totálne vysilená od hádky so mnou a ja s ňou. Stále jej vravím že ju ako milujúci manžel nemôžem ani polutovať lebo namiesto slz keď je smutná nastupuje zlosť a agresivita.
A potom to príde. Namiesto ukludnenia sa alebo rozhovoru so mnou alebo zo synom telefonát svojej matke a s tou najväčšou drzosťou priamo predomnou očiernovanie žalovanie a nadávanie a siahodlhý rozhovor s matkou ktorý neraz končil tým že jej mamička poradila nech príde ku nej (býva o pár ulíc ďalej), zbalila veci a odišla z domu za milovanou mamičkou s ktorou trávila čas rozprávaním a ohováraním mňa a všetkých. Vrátila sa samozrejme až na druhý deň ale len pod podmienkou že sa nič nestalo a budeme sa baviť ako keby nič. Lebo inak sa všetko zopakovalo. A mamička jej to všetko žerie aj z navijakom a podporuje ju.
Naozaj neviem čo sa dá s tým robiť. Skúsil som všetko aj psychológa (keď začal rozoberať vzťah matka-dcéra zdupkala a už sa nikdy nechce vrátiť a o tom ani počuť (čo jej asi mamička poradila??))
Jéj matka aby som to ešte vysvetlil zažíva ale to isté (vlastne celá jej rodina) výbuchy zlosti a bitka (pri ktorom bije aj vlastnú matku (tá ma 58) a od matky sa dočká len "moja nebi ma prosím ťa ja ťa mám rada" a na vysvetlenie mne "ved ona je dobrá to len ju netreba zlostiť"
No proste neviem ako ďalej. Ani jej otec nevie čo s nimi dvoma radšej ide na balkón a zapáli si.
Skoro denno denné hádky ma už ubíjajú a strašne trpím aj pre syna.
Ďakujem za radu.
Je to scenár neprestrihnutej pupočnej šnúry, ktorú však mám pociť, že ani jedna nechcú prestrihnúť. O to ťažšie to máte Vy. Vaša manželka vôbec nechápe o čo Vám ide, je to evidentné. Zároveň mám pocit, akoby jej chýbala iná kamarátka a jej mama jej ju supluje. Bez uvedomenia, že je zodpovedná za vlastnú rodinu a fungovanie v nej neurobíte žiaden krôčik k zlepšeniu. Tváriť sa po výbuchoch hnevu, že sa nič nestalo je len utvrdzovanie Vašej manželky, že "mama mala pravdu" a Vy ste sa upokojili. Vaša žena vôbec nevidí, že ten, kto by sa mal upokojiť je ona, ale má pocit, že Vy ste ten, čo vyvoláva hádky. A mali by ste jej konečne dať aj Vy za pravdu! Ak Váš pokus o rozhovor eskaluje do hádky, povedzte jej, že v ňom budete pokračovať hneď ako sa upokojí. Snažte sa týmto rozhovorom prísť na krompromisy, kedy by ste žene styk s matkou nezakazovali, avšak aby ste aj Vy mali pocit, že sa Vám venuje. Vopred si ujasnite čo od manželky vyžadujete, aby to neboli príkazy a zákazy čo ona smie alebo nie, ale povedzte jej, čo by ste Vy od nej potrebovali. Začnite budovať vzťah k sebe. Znova sa vráťte na začiatok, tam kde ste sa spoznali, občerstvujte príjemné zážitky z minulosti. Lebo v jednom máte úplnú pravdu, ak to budete prehliadať, tak cesta späť už nebude. Veľmi Vám držím palce.
Komentáře uživatelů ...
Hm.. "pán kolega" / mám tu tiež príspevok/ nezávidím vám ani kúštik. Všetko , čo napíšem, neberte ako radu, to nechám na odborníkov, ktorí tu fundovane na naše otázky odpovedajú. Niečo podobné som na začiatku manželstva zažíval aj ja. Rok sme bývali u svokrovcov a potom , z určitých dôvodov sme sa osamostatnili. Viazanosť matky na dcéru - moju manželku som vtedy ešte tak kriticky nevnímal. Začalo mi to vadiť až postupom času. Povedzme niečo podobné , čo trápi vás- v ružovom. Po odsťahovaní sa od svokrovcov, mimo ich bydliska /8km/ do vlastného bytu, tiež dochádzalo ku nekonečným tel. rozhovorom "o ničom" a odkedy sme mali auto, čo bolo krátko po odsťahovaní sa pridružili aj takmer každodenné cestovanie a "návštevy" svokrovcov. Nebolo to však až také dramamtické, ako píšete vy, no jednoznačne mi začínalo vadiť, že si manželka po cca troch rokoch manželstva / tiež sme vtedy mali trojročné dieťa/ neuvedomuje vlastnú samostatnosť a nezávislosť. Neuvedomuje si , že teraz je ona matka a má svoju rodinu. Nie, nemyslím, že by sa dcéra mala prestať stýkať , či rozprávať s matkou. Mama vždy zostane mamou, na tom sa nič nemení, len by si mala uvedomiť svoju vlastnú zodpovednosť a nie s každou hlúposťou "bežať za maminkou". Vo Vašom prípade je problém aj vo vzdialenosti bydlísk a hlavne v ochote jej maminky "vždy dcérku pritúliť a pochopiť". Asi ani jej matka si neuvedomuje, že vlastne svojím konaním dcére tak nejako škodí a robí jej v manželstve určitý problém. Píšete , že za ten čas / 8rokov/ plakala iba raz, prejavuje svoje emócie agresivitou a pod. Odišla vám , predpokladám, že z poradne. Musí to byť poriadne "svojská " povaha! Chápem Vás, skoro presne viem , čo prežívate. A možné riešenie? Podľa môjho názoru je Vaša manželka "patrične emotívne rozladená žena, stručne, či pejoratívne označené- " klasická hysterka"
/ neurazte sa prosím ani Vy , ani ostatné čitateľky, nie všetkých žien sa to týka/. Mala by sa skutočne zamyslieť nad tým, kto pre ňu ste a čo vlastne pre ňu znamenáte. Láska k manželovi,svojmu dieťaťu a láska k matke sú predsa dve rôzne kategórie, ktoré však pokojne môžu myť kompatibilné. Myslím, že určitým, no nie až tak reálnym riešenám je odsťahovanie sa "ďalej" od maminky. Určite by som manželku postupne postavil pred skutočnosť, nech si ujasní s kým chce stráviť svoj život. Z vášho vyjadrenia je zrejmé, že nie ste žiadny "buran" a hľadáte riešenie. Predpkladám, že iba Vy! Vaša manželka situáciu asi veľmi v tomto zmysle nerieši. Každý niekedy potrebuje, aby mu niekto dal za pravdu a poľutoval ho. No toto by sa nemalo diať za každú cenu. Ak ju maminka ľutuje a poskytuje jej pravidelne útočisko, jednoznačne robí chybu- to je môj názor! Bola by iná vec, ak by sa jednalo o týranú manželku / čo nepredpokladám/, tak čert to ber! Ak manželka odmieta o problémoch komunikovať, tak je každá rada drahá, lebo tam by to malo začať.Nie je mi z príspevku jasné, či hádky vznikajú aj z iných dôvodov, ako "matkina solidarita". No vyzerá to tak, že to je to najpodstatnejšie a od toho sa všetko odvíja.Ako som povedal, "skutočnú radu" nechám na odborníka, no amožno by nazaškodilo byť trošku radikálnejší. Určite nie ste s týmto, teda podobným problémom sám. Želám Vám veľa trpezlivosti a hlavne vydržte. Rodina za to stojí..
Ja som mal podobný problém,len to bolo pred cca 30 rokmi.Vtedy to bolo jednoduššie. Požiadal som zamestnávateľa o pridelenie bytu čo najďalej od svokry.Do pol roka som dostal štátny stabilizačný byt 138km od nej(podľa tachometra).Tam si v paneláku našla nové kamarátky,v meste jasle a zamestnanie.A naše návštevy svokrovcov cca 4x do roka sa niesli v inom duchu ako to bolo predtým.Po rokoch sme sa ako samostatná 5členná rodina vrátili do rodného kraja a na ten problém som už skoro zabudol.Dnes je iná doba,mladé rodiny to majú zložitejšie..
-tiez moja dostala 3-iz.byt od matky,ale byva s nami,lebo ostala vdova,jednoducho nie je na vyber zatial,ale viem ze by rodina mala zit samostatne,tak uvidim ako to vsetko dopadne...zatial je to o.k.,ale nevidim to ruzovo.Tiez je na moju naviazana...ale to bude asi častý pripad u viacerych...
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]