Zanedbanie
Dobrý večer.
Hanbím sa za to čo teraz napíšem a prosím ostatných zabávajúcich sa, aby posmešne nereagovali. Som mladá žena, ale nemám žiadne sebavedomie. Už dva roky som bez práce, čo mi na dobrom psychickom stave nepridalo. Vôbec som nebrigádovala a ak som si aj našla prácu, zľakla som sa a nešla som na pohovor alebo som odtiaľ odišla po pár dňoch. Dostala som strach, pocit že to nezvládnem, že sa to nenaučím. Strach zo zlyhania. Pripadala som si celú tú dobu, 2 roky nepotrebná, zbytočná, lenivá, odmietaná. Prišla som o pár priatelstiev, umrel mi člen rodiny, nezhody s matkou ktorá mi stále prízvukuje čo som zle urobila, mám dlhy na byte a u známych, bože.
Asi mi to dochádza teraz, keď to čítam. Dokopávam sa k niečomu poriadnemu každý deň. Občas mám stavy že nejdem von celé dni, trvalo to aj týždeň. Zanedbávam hygienu, asi vyzerám hrozne, obhrýzam si nechty a fajčím. Snažím sa predstierať že je všetko fajn, niekedy mám dni keď sa tak aj cítim ale inokedy... mám chuť nevstať z postele. Za všetko sa obviňujem, doteraz to nebolo tak zlé pretože som mala priateľa s ktorým sme spolu žili 2 roky ale odkedy sme sa rozišli, ide to somnou dolu vodou. Bol to jediný človek ktorému na mne naozaj záležalo. Plánoval sme budúcnosť, dieťa, všetko je to preč a odvtedy to so mnou ide dolu vodou a cítim sa ako bezdomovec. Nula. Ako nezaujímavá osoba ktorá stále s niečím bojuje.
Dosť často plačem, nezvládam bežné veci. Snažím sa nepripustiť si to. Mám pocit že na mne už nikomu nezáleží. Nebývala som takáto. Ale všetko to na mňa doľahlo som citlivá, aj keď silná ale človek má len jednu trpezlivosť. Nezvládam už bežné veci. Aj do tých sa musím dokopať. Ako sa mám z tohto stavu vyhrabať? Viem že mi nepomôže nikto, chcem to zvládnuť sama a byť na seba pyšná, a zabudnúť na bývalého priateľa, vedieť vstať a ísť ďalej, jednoducho ŽIŤ ako solídny človek a nie ako troska. nemyslela som že ma to tak vezme. Stál pri mne keď som mala problém, keď mi umrel člen rodiny, keď sa mi pár "priateľov" obrátilo chrbtom, jeho stres v práci a môj stres z nezamestnanosti, nevedeli sme už k sebe nájsť cestu a dostatočne jeden druhého podporiť. Vyčítala som mu veci ktoré už nebol ochotný pre mňa urobiť, on bol zase výbušný a vystresovaný. Kým som bola s ním, bola som normálnym človekom za ktorého som sa nehanbila tak ako teraz. Je mi zo seba zle. Chcem to napraviť
PhDr.Burdova [Psycholog] Pusťte se do řešení. Obraťte se o pomoc na psychologa, který Vám pomůže těžkým obdobím projít. Začněte si hledat práci a zkoušejte na místech zůstávat, spíš, než odcházet.. Jděte do toho, jestliže životu vstříc nepůjdete, on si Vás sotva sám ve Vašem bytě vyhledá. Držím palce, ať je brzy lépe!