Karieristka, či... ?
Ďakujem, ze ste tu pre nas :)
Moj problem je v tom, ze stale nemam dost. Dost nicoho. Mam vysoku skolu, pracu (neponuka mi dostatocny priestor na moje realizovanie sa, citim sa tam ako debil, co za nic nestoji), manzela a teraz som si podala prihlasku na dalsiu VS lebo mam stale pocit nedostatku. Lenze rozmyslam, co bude po tom? Dalsia skola? Alebo sa zblaznim? A kedy zacnem tuzit po detoch, ked sa stale sebecky zameriavam na seba? Mam 27 rokov a povedzme, ze uz je "cas" na deti. Ale mne su ukradnute. Asi sa podla vela ludi ruham, ale ak si mam predstavit trcat doma a cely den sa venovat len malemu spuntovi a byt vdacna za kazdu minutu spanku a kludu, tak neviem. Nelaka ma to. Neviem, ci sa dokazem niekedy obetovat naplno pre niekoho ineho. Som zmatena, pretoze si idem plnit svoj sen, no zaroven nestastna lebo viem, ze moj manzel tuzi po detoch (a aj cela rodina). Kazdy den po praci som neni schopna robit takmer nic. Len premyslam co dalej. Som plna vycitiek a smutku, je mi do placu. Nechcem to nazvat depresiou, ale zrejme som az tak daleko od nej neni. Cim dalej som presvedcena, ze si svojimi skolami len chcem stale nieco dokazovat a riesit si tak svoje kompexy (neverim inym, ked vravia, ze som mudra a sikovna, mam pocit, ze sa mi chcu len zaliecat). Preco mam stale tuto kariernu tendenciu? Preco tak strasne tuzim po uspechu, a potom si ho vlastne nechcem pripustit a citim sa aj tak nanic? Ked s niekym komunikujem citim sa podradne, taka.. taka malicka. Taky nikto. Asi si hovorite, ze ake otrasne sebavedomie. Ked sa mam vratit do minulosti, na SS som bola velmi zly ziak (znamkami). Skola ma nebavila (preto som na tu skolu, co idem studovat teraz ani nemohla pomysliet). A teraz akoby sa neviem tych vedomosti nabazit. V nasej rodine ma titul kazdy a je to taka samozrejmost. Ja uz ani neviem, co vlastne chcem tymto vsetkym vypovedat. Som tak zmatena. Zo zivota.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]