Rozum a cit
Dobrý deň.
Myslela som si, že problém, ktorý následne opíšem by sa dal celkom jednoducho prekonať, ale opak sa stal pravdou, preto sa na Vás/vás obraciam. Možno mi stačí len vypočuť si nestrannú a odbornú radu. V partnerskom súžití som necelých 8 rokov, avšak pred dvoma rokmi náš vzťah vyhrotil do "nezvratnej krízy", nakoľko dlhodobo cca. 2-3 roky predtým nebol riešený aspoň pre mňa evidentný problém, ktorý nazvem takto: rodičovská participácia a neskôr až prílišné zasahovanie v rámci nášho vzťahu, či už počas prvotného chodenia alebo aj v mladom manželskom pomere. Napokon už manželstvo vyústilo po dvoch rokoch 1do rozchodu, čo som už dávno predtým akoby vytušila, avšak vedome nepodporovala. Bola to konštelácia prednastavených rodinných vzťahov, do ktorých som najskôr nechtiac a neskôr akoby hrdinsky bojujúc vkĺzla. Viem o sebe, že ma viac uspokojuje ťažšie vybojované šťastie, pretože sa v rámci toho viac naučím, či už o sebe alebo okolí, o medziľudských pomeroch, zaujíma ma to ako o študijný materiál. Ale, na úkor toho nezvládam akoby samostatne žijúce citové pole, ktoré si nedá povedať a trpí, ľutuje sa a vidí svet ľudí ako veľký nezvratný deštrukt, čiže deprimuje. Nedokážem to vstrebať racionálne a celkom ma to ničí. Aby som dotvorila podstatu: ten rozchod spred 2 rokov trval 10 mesiacov a manžel sa ku mne nečakane naliehal vrátiť v tom duchu, že zistil o čo prišiel. Dokonca mal podané na rozvod a zanovite na ňom trval, aj keď už od prvého momentu nášho rozchodu po dobu 10 mesiacov som z jeho vlastných úst nepočula jediné slovo, proste sa vyparil a mne chodili len emailom formálne písané oznamy. To bola jediná komunikácia s manželom počas spom. 10 mesiacov. Po tom období jeho zjavenie pôsobilo ako zázrak a ja som v daný moment nič iné neriešila, len to, že wow, ako rada ho zasa vidím, nuž a vrátili sme sa k sebe, nie z akéhosi strachu, ale z pocitu že to medzi nami zaiskrilo ešte o 200% lepšie ako pred rokmi, nasledujúce obdobie bolo ako nové zamilovanie. Po dvoch opätovne strávených rokoch v zachránenom manželstve mi manžel prezradil, že počas nášho odlúčenia mal asi 7 mileniek, prvú asi 2 týždne, pokým nezistil že ju nedokáže postupne akoby zniesť a následne po večerných baroch diskotékach už podnapitý balil rôzne náhodne ľahké dámy s ktorými mal následne sexuálny akt, dajmetomu v parku a na to sa s nimi bez špetky citu rozišiel, akoby to bola dohoda, aj keď možno dievčatá čakali viac. Cirka mesiac po týchto bludných zážitkoch sa mi ohlásil a žiadal ma o obnovenie vzťahu. Ja som rozchodové obdobie riešila akousi vnútornou očistou, popritom som mala veľa pracovných záujmov, a mužov, teda okrem zopár dobrých kamarátov som si nepripúšťala k telu, bola som na dobrej ceste k sebe samej ale veľmi smutná popravde. Po návrate k manželovi som našla najväčšie šťastie a ozajstný zmysel života, ale teraz ma kopec vecí z minulosti mrzí a bolia ma tie jeho známosti, neviem sa zbaviť depresie z toho. Manžela striedavo bipolárne ľúbim a nenávidím, niekedy tie prejavy ústia do extrémnych emócií. Popritom mám nutkavé predstavy o jeho súložiach, dokonca ma napadá, že som akoby prepásla svoje to skóre a potajme si všímam iných chlapcov, mám rôzne zvrhlé myšlienky, ktoré ma aspoň v predstavách uspokojujú. Je to pomsta môjho ega? ... alebo ...
PhDr.Ondrejkova [Psycholog] Je normálne, že máte teraz takéto myšlienky a pravdepodobne ich určitú dobu aj budete mať. Ale stále sa vracajte v myšlienkach aj k tomu aký je Váš vzťah teraz pekný. Ako predsalen zvíťazil ten Váš vzťah a že by bola škoda ho pre pár experimentálnych momentov znova zničiť.