Bojím sa mojho podvedomia
Dobry den, mam 15 rokov.
Pred 3 a pol rokmi mi zomrela kamaratka. Od tej doby nepresiel den, kedy by som na nu nemyslela, ale nemyslim si ze to je nieco vazne. Horsie je, ze sa nedokazem zbavit neskutocneho strachu, ze kym ja sa zabavam, kym ja zijem a kym ja nic netusim, hocikto z mojej rodiny, mojich priatelov, mojich blizkych, spoluziakov, hocikto moze prave zomierat. Bojim sa, ze kym mne je fajn tak inym je hrozne. Nedokazem prezit jeden den bez myslienky na to, ako hrozne sa za to neznasam. Neviem povedat ci to ma nejaku spojitost ale viem ze na mojom zivote mi vobec nezalezi, nie som dolezita, som len nadbytocny odpad a moj zivot nie je dolezity ale velmi sa bojim o vsetkych mojich blizkych. Tak vela krat som myslela na to, ze keby zomriem ja tak by to bolo ovela lepsie pretoze ja nic neznamenam ale oni ano, kazdy jeden je niekto tak preco som tu prave ja zostala. Mam 15 rokov a nic som nedokazala, moj zivot mi pripada ako 2 roky a za chvilu budem stara vraskata zena sediaca a plakajuca nad svojim zivotom v ktorom nic nedosiahla. V mojej hlave, v hlave mam akoby nejaku inu osobu..neustale mi pripomina ze som tu na svete a ze nic nerobim, som tak uboha, kazdeho jedneho cloveka porovnavam so sebou a ten hlas mi zakazdym pripomenie aka odporna a zkazena som oproti ostatnym. Viem ze nikto to nema lahke, ja mam rodicov, surodencov, mam jedlo,byvanie,osatenie,skolu, priemerne znamky, mam priatelov ktori mi stale hovoria ze som super, maju ma radi a pod. lenze predsa ja sama viem najlepsia ako velmi som hrozna, ako velmi som odporna..na svojom tele nedokazem najst jediny cm ktory by som ne nenavidela..skusala som na svojej povahe najst jedinu pozitivnu vec ale nedokazem to a teraz sa znova lutujem a pisem sem.. mam nutkanie ospravedlnit sa kazdemu cloveku, ktoreho poznam, za to, ze moja existencia ich obtazuje..ten hlas, ten pocit v mojej hlave, je to akoby som v hlave mala smrt a ta mi stale pripomina ze je tu kazdu sekundu a moze si zobrat kohokolvek..pripomina mi ze schvalne tak odporne stvorenie ako som ja tu necha, aby som sa divala na to, ako ti, co si to nezasluzia, pomaly odchadzaju.. nenavidim sa za to co som, co ludom prinasam a to co skryvam v mojej hlave, bojim sa, bojim sa mysliet, bojim sa povedat sama sebe oh dnes vyzeras fajn. Chcela by som sa spytat ci mozem ten pocit nejak odohnat bez pomoci psychologa, dakujem
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]