Dusevna choroba?
Dobry den, prosim o radu. Moj problem spociva v tom, ze sa neustale "hrabem" v sebe. Ustavicne analyzujem a prehodnocujem svoje myslienky, zaoberam sa nimi postoje, niektore konanie v minulosti, najma to, ked som bol niecim ale hlavne niekym poraneny, alebo som ja niekoho ranil. Ide to uz od mala. Som viac menej introvert, ale nie vyhraneny. Nemam problem so spolocnostou ani s novymi ludmi. Som pred styridsiatkou, slobodny (cca rok po rozpade dlhsieho vztahu). Som veriaci, takze sa tieto problemy pokusam riesit s Bohom (modlitba, spytovanie svedomia, duchovna literatura...). Najskor som si myslel, ze tieto problemy su duchovneho charakteru (otazka zmyslu zivota), ale cim dalej mam viac pocit, ze su skor dusevne. Ako by som bol nejako blokovany v prezivani realnych veci a nevedel ich nijako ovplyvnit. Napriek tomu, ze mnoho veci sa mi zda racionalne "jasnych", pytam sa seba, ako je mozne, ze emocionalne neviem precitovat zivot, napriek tomu, ze rozumovo nemam na to dovod. Obrazne povedane; necitim vone, chte, farby atd. Rozumovo akoby boli veci jasne, ale tie prezitky veci nemaju chut ani farbu.
Co sa tyka detstva, otec bol alkoholik, nie nejaky despota, skor nestastny clovek, ale velmi svojrazny. Mama v domacnosti, zavisla na otcovi. Vztahy boli u nas velmi zle, resp. skor ziadne. Obcas ma napadne aj samovrazda, ale akoby som ju v skutocnosti ani nechcel a znovu ma napadne; "ved to hadam nie". Akoby som kolisal medzi nejakou normalnostou a nenormalnostou. Alebo je to vsetko len kriza(stredneho veku?), alebo dozivajuci vztah? Alebo je to moj prirodzeny charakter (vsetko intelektualizovat, hlbat, anylyzovat...)? Dakujem velmi pekne
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]