Nebavi ma predvadzat sa na ulici a citim sa trapne
Moj priatel ma zakazdym nuti na verejnosti, aby sme sa co najviac objimali, bozkavali, hladkali a ja neviem co este (skoro na kazdom kroku pocas nasho stretnutia). Pritom mna to nevzrusuje, citim sa trapne pri tych pohladoch inych. Viem, moja chyba, ze som to nechala zajst do tohto stadia, ale zas citila som sa vinna za to, ze som nechodila dostatocne k nemu na internat, ze ma pohlcovali povinnosti a tak som sa mu to snazila zo zaciatku kompenzovat poriadnymi bozkami, dotykmi, objatiami ... Dopadlo to tak, ze aj ked mna to uz nebavi a citim sa trapne on si to vyzaduje a tvrdi, ze predsa nas to bavi oboch a ze ako je rad, ze obaja sme sa v tomto zhodli. (Ja som vacsinou pri tom ticho, aby som nic nepokazila a tak si to mysli.) Ja neviem, ani ako mu to vyhovorit. Niekedy sa mi to pretavuje do depresii, kedy mam pocit, ze som len obycajna handra, ktoru niekto vyuziva, aby sa nou predvadzal a riesil si komplex menejcennosti pred ostatnymi. Prestalo ma bavit sa starat o sebe, preco ked sa mam takto trapnit. Lenze on to berie v poriadku, pretoze vraj ma strasne lubi a ze je strasne rad, ze moze take krasne chvile zazivat so mnou a tak. Vlastne mna ani nebavi drzat sa ako male deti za ruky, ale viem ze si to on vyzaduje, tak to robim. Aj s tymi objatiami si myslim, ze to prehana.Pretoze ked sa nehra podla neho, je bez nalady, nahnevany, smutny a vselijako emocionalne rozhodeny (na nom to hned vidno) a mna to potom mrzi. A ja som taka, ze hned reagujem a je mi to luto, ked vidim, ze je taky. tak sa mu snazim vyjst v ustrety a tvarit sa, ze je to ok. A neviem, mozno som divna a chyba je vo mne. Mozno az prilis sa hanbim, asi take patri k partnerskemu spoluzitiu. Neviem. :(((
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]