Hraničná porucha osobnosti, časť 1.
Dobrý deň,
mám 26 rokov a pred 3 rokmi mi bola diagnostikovaná táto porucha, prešla som si rôznymi diagnózami ako tiková porucha, mentálna anorexia, úzkostno-fobická porucha, stredne ťažká depresia, adaptačné poruchy + podozrenie na sch.simplex.
V podstate psychiatrické lieky som začala užívať už v 9 rokoch, s prestávkami do teraz.
Zhrniem to tak, že odmalička som bola veľmi citlivé dieťa, vraj som prvé 4 roky neprespala ani jednu noc. Vyvádzala som a plakala a nebolo možné ma utíšiť + som sa do 6 rokov pocikávala v noci. Od mala sme sa často sťahovali, narodila som sa na Slovensku, potom sme istý čas žili v nemecku, neskôr zas na Slovensku, potom zase v Nemecku, zase Slovensko, často sme sa sťahovali z prenájmu do prenájmu. Naše bývanie sa ustálilo až po prababkinej smrti, keď sme sa presťahovali do jej bytu. Žijem tu doteraz s maminou a bratom. Otec, tak ako väčšinu môjho života, je v zahraničí. Naposledy bol doma pred rokom. Na základnej škole som bola šikanovaná, za to, že som bola trochu pevnejšia, kvôli tomu som zmenila školu..neskôr som prestúpila opäť na inú základku, tu mi zase nadávali, že som hitlerova dcéra, kradli mi veci a dupali po taške, zničili mi dózu na desiatu a pod. Raz som to psychicky nezvládla a utiekla som zo školy počas prestávky. Takže znova preklad na inú školu. Verila som, že na strednej to bude lepšie, no dostala som sa do triedy s dievčaťom, ktorá bola hlavnou aktérkou môjho šikanovania. Tentokrát to už nerobila tak otvorene, ale cítila som ako po mne zazerá, ohovára ma a húcka decká v triede proti mne. Takže ani tu som si nenašla ľudí, u ktorých by som sa cítila prijatá. V druhom ročníku na strednej prišiel otec s nápadom študovať v austrálli. Neváhala som, bol to skvelý únik od toho všetkého. Vydržala som tu 15 mesiacov, zopár nevydarených "vzťahov, zopár vystriedaných zamestaní, až ma to prestalo baviť a chcela som sa vrátiť domov k mamine. Pri nej som mala vždy pocit bezpečia. Po návrate som si externe dokončila maturitu. Po mature som šla za prácou do Anglicka, tu som si našla priateľa s ktorým to nedopadlo dobre, príliš som sa naňho naviazala a nevšimla som si,že mi celý čas klamal, bola som preňho len tá druhá, dočasná náhrada. Cítila som sa využitá, ponížená, preto som sa zbalila a vrátila sa späť domov. Zlomilo ma to, prestala som veriť, že by ma niekedy niekto mohol mať skutočne rád. Šlo to somnou dolu vodou, nepomáhali lieky. Pocit prázdoty, černoty, depresie a nenávisti voči sebe a okoliu a životu ma donútil k radikálnemu riešeniu. Pred 3 rokmi som sa prvý krát pokúsila o samovraždu. Otrávila som sa liekmi, ale prebrala som sa na druhý deň v nemocnici. Odvtedy žijem s nálepkou psychopat. Pokúsila som sa zabiť ešte ďaľšie 3 razy, vždy liekmi, ale zrejme ich nebolo nikdy dosť. Svoj život jednoducho nezvládam, som veľmi nestabilná vo vzťahoch k ľuďom, v práci, nikde nevydržím,odvšadiaľ utečiem, vždy sa nájde dôvod prečo. Každá aktivita, vzťah...ma po čase začne ničiť. Zo začiatku som vždy nadšená a po krátkom čase upadnem do depresie.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]