Hraničná porucha osobnosti, časť 2.
Neexistujú pre mňa bežní ľudia, sú len dobrí alebo zlí, šťastní alebo nešťastní. Nejakú činnosť alebo osobu buď milujem alebo nenávadím. Prázdno, ktoré je vo mne ma ničí, zožiera zaživa a nie je nič, čo by tú prázdnotu zaplnilo. Nevyznám sa sama v sebe, v hlave mám totálny chaos, v podstate ani neviem čo chcem! Alebo nechcem nič? Vštých ľudí od seba odoženiem, vyhýbam sa aj rodine. Dokonca sa snažím vyhnúť akejkoľvek konverzácii s matkou, aj tak by som jej klamala ked sa ma spýta,či je všetko ok. Vzdy sa tvárim neutrálne a odpoviem, že všetko je v poriadku alebo, že som len unavená a pod. No vnútorne sa veľmi trápim a túžim aby ma niekto objal, postískal a dal najavo, že ma chápe. Ale mám pocit, že mi nikto nerozumie!! ani vlastná matka nevie čo prežívam. Keď je v práci, tak si buď uľavím tým, že si režem ruky alebo si dám nejaké lieky na spanie. V spánku mi je najlepšie a nič necítim. Chcela by som zaspať navždy. Skúšala som už aj rôzne drogy, preto uvažujem nad predávkovaním niečím poriadnym ako kokaín. Žiť pre mňa znamená prežívať peklo a ja už nechcem cítiť to, čo cítim. Nechcem cítiť vôbec nič. Na druhej strane by som bola rada, keby som vedela vnímať svet a prežívať pocity tak ako bežní ľudia, možno potom by ma nenapadli takéto myšlienky. V podstate som bola vždy iná ako ostatní a bojím sa, že zostanem čudáčkou, ktorej nikto nerozumie navždy. Prosím poradte mi, čo môžem spraviť pre to, aby sa moje vnímanie sveta aspoň trochu zmenilo, aby som dokázala ako tak fungovať a najmä nájsť si prácu v ktorej zotrvám. Už som totiž unavená z neustáleho striedania zamestnaní. A takisto potrebujem nájsť stabilitu vo vzťahoch k ľuďom, namiesto neustáleho utekania a odháňania ľudí od seba. Rada by som sa cítila ľuďmi prijatá a nie nenávidená a odsudzovaná. Ďakujem za Váš čas a prípadnú odpoveď. Martina
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]