Naviazanost na rodinu/rodne miesto
Dobry den,
prosim o radu ako sa vysporiadat so situaciou, s ktorou marne bojujem uz par rokov...Moja situacia je nasledovna: som vydata, mam pol rocne dietatko a s manzelom pekny vztah, v podstate vsetko OK. Pred 8 rokmi som sa prestahovala z rodnej dediny do Bratislavy za pracou, tu som stretla aj manzela. Kupili sme si tu byt a planujeme aj pozemok, dom bol vzdy nas plan a hlavne moj velky sen. Lenze, ja uz roky ako tu zijem pozorujem na sebe, ako velmi sa tuzim vratit naspat do rodnej dediny. Moj muz to vie, rozpravali sme sa o tom viackrat, ale viacmenej sme to uzavreli, ze cesta spat nie je, lebo mame tu obaja dobru pracu (ja som momentalne na materskej)a dochadzat 80 km kazdy den to moj manzel nechce (chapem ho, i ked ja by som si to vedela predstavit, za myslienku, ze by som bola pri celej mojej rodine by mi to stalo). Cize v myslienkach sa musim zmierit s predstavou, ze zivot tam uz zrejme nebude mozny, chcem, aby bol moj muz spokojny aj nadalej (on je tuna stastny, ma tu veducu poziciu, pracu, ktoru vzdy chcel, i ked s mojou rodinou ma vyborne vztahy, pracovnych ponuk je tam malo, preto tahat mojho muza spat do nasho kraja nema vyznam) a nechcem na neho robit natlak, aby sme sa vratili, viem, ze by mi to raz mohl vycitat. Pozerame spolu predbezne pozemky v okoli BA ale ja, namiesto toho, aby som sa z toho tesila, tak stale myslim na to, ako by nam bolo dobre u nas...mam tam celu rodinu, sestru s detmi a jej rodinou, brata s detmi a jeho rodinou, s ktorymi mam vynikajuce vztahy...mam tam aj volny pozemok, ktory som zdedila...cize rovno postavit dom, ale ten mi je v nasej situacii vlastne k nicomu...niekedy mi je luto, ze som odtial odisla. Chcem este podotknut: s rodicmi nemam chorobne zavisly vztah,ako by sa mozno zdalo, je to uplne normalny zdravy vztah, nemontuju sa nam do zivota, cize v nejakej prehnanej naviazanosti na nich to nie je..dokonca aj oni mi vravia, nech s tym prestanem, ze uz mam svoj zivot, a ze aj ked budem vzdy vitana doma, musim si s manzelom zariadit zivot, aky nam vyhovuje...Myslela som si, ze ked budem mat svoju rodinu, dieta, prejde ma to, ale ked mame ist vyberat pozemok, tak sa to len stupnuje :( Pri predstave, ze si tu postavime dom, citim uzkost, lebo viem, ze sa tak od nasej dediny uplne odstrihnem. Pri byvani v byte tie navstevy k nasim boli mozne, pri domceku to uz bude tazsie. Lenze dom velmi chceme. Problem je v tom, ze stale si predstavujem, ake by to bolo super, mat ten dom u nas, ake by bolo fajn, keby sme vsetci pokope, tuna totiz nemam nikoho... chyba mi to krasne prostredie, prechadzky ku sestre, robotka v zahrade, ranne nakupy, ked postretavate kopec znamych ludi a s kazdym prehodite slovo... vlastne to, co mi kedysi na dedine prekazalo, teraz mi chyba. prosim vas, poradte mi, ako sa s touto situaciou vysporiadat? Myslite, ze ked si zariadim domcek a zahradu v inej dedine, bude to ine? Ja som to totiz pripisovala zivotu v panelaku, ktory mi velmi nevyhovuje, ale ta clivota ma drzi aj pri pradstave kupy pozemku...Nejako som si vsugerovavala, ze zivot mimo nasich je len docasny, ale vyzera, ze nie je a je cas pochopit, ze musim prijat podmienky, ktore mam a cenit si to, co mam...len mne to nejako nejde :( Kazi mi to radost zo zivota a dost ma to stve... a hlavne, moj muz z toho uz zacina byt nervozny. Dakujem pekne
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]