Samota/Osamelosť
Dobrý deň,
kde začať, alebo aspoň pomenovať, môj problém som jednoducho ja sam. Ale začnem pekne od začiatku. Vždy som bol hanblivý, nesmelý, vyrastal som väčšinou v kruhu rodiny so sestrou, avšak kamarátov som mimo školy nikdy nemal. Nikdy som nikde nechodil a nebol spoločenský. Teraz mam 21 rokov a začína mi vadiť samota, pocit osamelosti smútku, že sa nemám s kým porozprávať, chýba mi vzťah a láska… Na vysokej škole bývam na byte s kamarátmi, avšak neviem keď som v meste na vysokej skole, mam iba učenie stále dookola a proste sa všetci sa učíme, nemáme tam kedy kde ísť, avšak keď sa na piatok sobotu nedeľu vraciame domov, tak kamaráti majú svojich vlastných kamarátov a ty sa od učenia ako tak odreagujú, ale ja nie, nemám jednoducho kde, stále sa cítim akoby som nikde nepatril, bol každému kde sa nachádzam na priťaž, bol som na jednom nemenovanom festivale, kde sa všetci zabávali, áno hudbu som si užíval, ale za tých 6 dni som si nedokázal vybudovať vzťah s nikým z môjho stanového mestečka, vždy som bol iba ticho a bal sa niečo povedať, aby ma neodsúdili… A teraz napíšem čo ma najviac zo všetkého trápi, nemám priateľku a neviem to riešiť, mam extrémne malé sebavedomie, hrozne sa mi páčia dievčatá niektoré (aj keď v poslednej dobe na skole nemám sa ani kde zoznámiť) ale keď sa pozriem na ženu, aj keď možno nemusí byt úplná krásavica, tak moja hlava mi povie že nemám šancu, že prečo by si vybrala mňa, takého niktoša, veď je tu milión lepších ako som ja a ešte k tomu príťažlivejších (mam nadváhu, ale to som si myslel aj keď som mal výrazne nižšiu váhu a smútok mi dopomáhať stále navyšovať kilogramy...). Viem znie to tak, že mi stači rada zober odvahu… ale ja neviem ako, kde? Som v blúdnom kruhu, veď ja aj kebyže mám priateľku tak si hovoírim že je určite so mnou kvôli niečomu inému, nie kvôli mne, že asi mala poslednú možnosť alebo čo…. Prejavovanie citov cudziemu človeku mi príde neprirodzené, príde mi trápne niekomu povedať že sa mi paci a pozvať niekam, veď ja by som nepozval ani kamaráta niekam, lebo by podla mňa ani neišiel som mnou takým nudným chalanom a nie to ešte nežne pohlavie... Čo môžem žene ponúktnuť? Proste cítim sa ako keby som mal nejaký psychický blok ale neviem prečo, Už fakt neviem ako to mam riešiť, bojím sa samoty, bojím sa toho že na starobu, na smrteľnej posteli nebudem mat na čo spomínať. Keď si predstavím seba vedľa dievčaťa, ktoré sa mi páči, tak je to hrozná predstava… Už ma ani hobby nebavia, život mi príde nezmyslený, načo žiť život, keď neni nikto kvôli ktorému by ste sa radi obetovali. Ano mam rodinu a mam ju rad, ale od života očakávam aj to čo majú ostatný, lásku a priateľov… Same to ku mne nepríde a ani ja som neni schopný ísť k tomu, viem som chlap slaboch, taký ako ja by boli v minulosti na vojne pravdepodobne šikanovaný a neprežili by…. Rozmýšľam o psychológovy ale príde mi blbé sa zdôverovať cudziemu človeku, ako to prijme, čo si pomysli, sam to ale asi nevyriešim, neviem či vôbec existuje viac ako jedno riešenie….Už sa aj bojím, aby mi z tej samoty nepreskočilo.
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]