Ne/zvladanie hnevu
Dobry den,
som z normalnej klasickej rodiny, svojim rodicom nic nevycitam a zaroven dakujem ze mi dali do zivota to vsetko co mam, som zmierena a vyrovnana ze vsetkym co sa stalo a nestalo, ale teraz som uz aj ja mamou, s manzelom mame 2 deti a ja prestavam rozumiet nasim debatam. proste ja jedno, on druhe, nase deti maju gulas. snazim sa to povedat z humorom, nepochodim, snazim sa riesit sukromne tak nic, najacim, tak nastane pohoda. ja musim stale najacat aby sme ako rodina slapali ako hodinky. mna toto nebavi, vecne sa o tom bavime a ja som uz z toho unavena. nechcem zhadzovat manzela pred detmi, s detmi pekne rozpravam, vysvetlujem, motivujem, srandujem, ale nic nepomaha, potom vyletim, najacim, vsetko nasledne funguje a ja mam zo seba pocit ako by som bola zruda. ja sa hnusim uz sama seba. v pripade ze by sa neodohrala drama, tak sa nic nestihne a mne je to vycitane. mame starosti ako kazda ina rodina, co sa tyka rodinnych vztahov, postavenia a nazorov, to hej, ale to snad neznamena, ze ako rodina musime fungovat takto, ci ano? snazim sa byt pozitivne naladena, ale uz neviem ako, uz neviem. nechcem rodinu opustit, ani sa rozviest, ak ked musim uznat ze bovod by bol, ale takto sa to neriesi, ale uz neviem najst efektivnu komunikaciu. prosim, skuste mi dat dalsi tip. dakujem
Ak deti nepočujú, že im niečo hovoríte, zoberte ich jemne za ruku, priveďte pred pravidlo a povedzte: tuto je napísané, že... S manželom to žiaľ také jednoduché nebude. Občas však namiesto slov pomáhajú listy. Môžete mužovi napísať list v ktorom vyjadríte svoje pocity. Zároveň sa ho však snažte aj za niečo oceniť. Občas totiž rodiny skĺzavajú do povinností, ktoré MUSIA byť a tie čo sú a fungujú, tie sa považujú za samozrejmosť. Držím palce