Mám 17 rokov a cítim sa zbytočná.Žijem s mamou a bratom otec mi zomrel. S mamou sa často hádam nikdy sme spolu nemali dobrý vzťah mám pocit že stále uprednostňuje môjho staršieho brata (22). Mám dve dobré kamarátky v triede k ostatným si neviem nájsť cestu myslím že sa zomna smejú. Mám aj priateľa ktorý ma dosť podporuje ale aj tak sa stále cítim sama odstrčená od sveta, života. Veľmi často si len tak poplačem neviem čo mám robiť. Možno to je preto že dospievam.
Takýmito fázazami a pocitmi si snáď prejde každý človek. Vo vašom veku, kedy telo prechádza veľkými hormonlnymi zmenami, je to dosť časté. verím tomu, že matka vás miluje i keď vám to nedáva tak najavo, ako by ste si priala a želala. Snažte sa to prijať tak ako to je. Nedajte jej zámienku na hádku, tomu sa radšej vyhýbajte. Nehľadajte vo všetkom len to zlé. Verím, že nik sa Vám nechce posmievať, že nik vás neodsudzuje, veď na to nie je predsa žiadny dovod, to je len váš pocit. To, že nemáte 20 priateľov, to vobec nevadí. Stačia bohate dve dobré a úprimné kamarádky! I tak možete byť spokojná a šťastná! Máte priateľa, ktorý vám miluje a podporuje a to je veľmi veľa!!! Toho si vážte a tešte sa z toho!!!. Skor si pripomínajte, čo všetko máte a nie to, čo by ste chcela, alebo čo majú druhý a vy nie. Možno ste sa stále nevyrovnala, myslím vnútorne, so smr´tou vášho otca, preto tie pocity samoty a neporozumenia! Nájdite si niečo, čo vás baví, čo vám robí radosť a rozvíjajte to. Nečakajte, že sa to zmení bez vášho zapričinenia, ale choďte mu naproti. Vy sama možete svoj život zmeniť, či k lepšiemu alebo k horšiemu, to už záleží ako sa k tomu vy sama postavíte!!! Moc držím palce, hlavu hore a vydajte sa na cestu vpred! :-)