Strach zo samoty
Dobrý deň,
strach zo samoty začal u mňa, keď som prestúpila na školu do iného mesta. Opustila som známe prostredie, rodičov, priateľov, pretože som mala chuť vyskúšať magisterské štúdium v Prahe. V Prahe som mala bratov a 2 známych, kamoši by som to nenazvala úplne. No príliš som to nedomyslela, pretože získavať nové kamarátstva nebolo až také jednoduché ako som si myslela. Zo začiatku som sa potýkala s pocitom samoty a dúfala, že časom to prejde. Postupne som si našla kamarátov, no tých, čo som mala predtým, mi to nedokázalo nahradiť. Už som v Prahe takmer dva roky a stále nemám pocit, že tu mám niekoho naozaj blízkeho. Snažila som sa nájsť si partnera, tiež to nevyšlo. Nestretla som toho správneho pravdepodobne. Stále som ostala v kontakte s bývalým chlapcom, s ktorým som sa rozišla, a ako to býva, keď sa človek cíti sám, začal mi chýbať. No, on má priateľku a tak tadiaľto cesta nevedie. Síce sa mi na ňu sťažoval, ale zrejme sa nemá v pláne s ňou rozísť. Keď som doma na Slovensku, nemám až taký veľký pocit samoty, mám tam rodičov, tie blízke kamarátky. Viete ako to je, neviete, čo máte, kým to nestratíte. Preto sa aj chcem vrátiť na Slovensko. Ale keď som v Prahe úplne ma prenasledujú predstavy spojené s tým, ako budem sama a už si nenájdem partnera a pod. Je to ťažké najmä keď vidím ako rovesníčky začínajú už žiť s partnermi a ja som už 2 roky a 9 mesiacov bez partnera. Na rande som chodila, ale stále nič. Predtým som mala zhruba 4 ročný vzťah. Taktiež ešte študujem a zatiaľ som nemala nejakú prácu, s ktorou by som sa dokázala úplne sama uživiť. Takže sa bojím aj celkovej zodpovednosti, čo ma čaká, starať sa sama o seba, dokázať sa uživiť. Viem, že každého to čaká, no nepoznám nikoho, kto je bez partnera alebo to prežíva tak ako ja. Niekedy ma tie negatívne myšlienky úplne ochromia a nemám chuť k žiadnej aktivite. Nebola som taká, no začalo to po príchode do Prahy a mám pocit akoby už život nemal byť nikdy dobrý. Mám pocit, akoby som stratila životnú energiu a málo vecí ma teší. Úplne som stratila motiváciu na svojom živote pracovať, rozvíjať sa, zlepšovať ho, idem zo zotrvačnosti a každý nový nápad, myšlienka ma stoja veľké premáhanie, aby som ju uskutočnila. Beriem život teraz ako povinnú jazdu, už keď som tu, musím to tu nejak dobojovať, ale nie tak, žeby som sa na to tešila. Čo robiť?
PhDr.Ondrejkova [Psycholog]